Od 01.06.2020 sme sa stali jediným slovenským distribútorom MiR na slovenskom trhu.
Manažér vo firme je ten najskromnejší

O dokonalosti manažéra. O rešpekte. O schopnosti nezacláňať svojim ľuďom.

Pozícia generálneho manažéra alebo konateľa firmy je často považovaná za vrchol pracovnej kariéry. Mnohí, ktorí dosiahnu tento post, sa aj zmenia. Z normálnych, sympatických kolegov sa stanú nie nadriadení, ale nadradení šéfovia. Pyšní na to, čo dosiahli.

Keď to vidíme takto všade dookola, tak si myslíme, že to je správne, že to tak má byť. Ale ak neštudujeme, nevzdelávame sa, tak si myslíme, že všetko vieme. Len túžba po znalostiach posúva človeka dopredu. Ak nemáme správne poznanie, tak sa rozhodujeme zle a neslobodne. Vo firme potom trpia zamestnanci, spolupracovníci a tiež trpí aj samotný manažér.

V práci som šťastný, teším sa každý deň do práce a na svojich kolegov. To považujem za najväčšie dobro, čo som mohol získať v mojom povolaní.

Uvedomme si svoju nedokonalosť

Vždy sme sa s spolu mojimi spolupracovníkmi snažili o dobré vzťahy medzi nami. A tiež medzi nami a našimi obchodnými partnermi. Ostatné veci neboli až tak dôležité. A pritom sa nám v celej histórii nestalo, že by sme nemali na výplaty, zámerne neuhradili, alebo omeškali splatenie našich záväzkov, alebo mali nejakú vážnu firemnú krízu.

Manažér často sám seba považuje za dokonalého a aj jeho spolupracovníci čakajú, že bude absolútne dokonalý. Neodpustia mu žiadne zaváhanie. Aj manažér sám by mal najradšej iba dokonalých spolupracovníkov. Pri každej chybe spolupracovníka potom manažér chytá stres. Keď si ale každý uvedomíme svoju nedokonalosť, tak si budeme viac rozumieť a aj viac dokážeme.

Študoval som aj údržbu strojov. Tam ma naučili, že najlepšia údržba je prevencia. Všetko urobiť tak, aby sa chyba nestala. To platí aj v manažmente. Musíme predvídať, čo sa môže stať. To sa nedá, ak si neuvedomíme svoju nedokonalosť.

Snažím sa príliš nezacláňať

Sestra Zdenka má nádherný výrok: „za mrakmi je moje milované slnko.“ V mnohých firmách je manažment niekedy takým mrakom, ktorý bráni preniknutiu slnka a svetla do firmy. Ako to bolo u Zdenky v žalári. Mraky a úzke okno bránili svetlu vniknúť do cely. Jej to nevadilo, lebo pravé svetlo pre ňu bol Kristus a ten prejde aj cez mraky a hrubé steny. No neprejde do človeka, ak ho nepustíme dnu.

Ľudia slnko potrebujú, a tak sa snažím vo firme príliš nezacláňať. Púšťať svetlo v prvom rade cez seba. Potom prejde aj cez mojich spolupracovníkov. Snažím sa byť teda okno, ktoré púšťa slnko dnu. A jednou z možností ako to robiť navonok, je práve aj úsmev.